verutak

Učiteľova modlitba

Pane, som učiteľ. Vybral som si toto povolanie, ktoré mnohí označujú ako poslanie, aby som naplnil svoju ľudskú úlohu a pomohol Ti trochu polepšiť tento svet. Dnes už viem, že tak ako Tebe, aj mne sa to darí len pomaly a namáhavo. Ale nevzdávam sa, flintu do žita hádžu iba slabí a neveriaci. Ja stále verím…
Verím v dobro človeka, verím v to, že deti prichádzajú na svet čisté, pripravené konať múdre a dobré skutky, žiť plnohodnotný život, robiť šťastnými svojich rodičov, ľudí okolo seba, napĺňať svoje sny a túžby.
Dnešné túžby detí? Ako sa zmenili od čias, keď som pred rokmi ako mladý učiteľ začínal. Vtedy túžili dievčatá po bábikách, chlapci po hokejke či korčuliach. Dnes je to iné – neprosia, ale žiadajú rodičov o to, čo im do hláv natlačila reklama. Dobré veci nie sú dobré, pretože sú človeku prospešné, ale dobré sú veci, o ktorých to tvrdí reklama a zaplatení odborníci. Dnešné deti chcú za to, že vynesú smeti či upracú svoju izbu tablet, za nie zlé maturitné vysvedčenie hádam aj auto.
Pýtaš sa, pane, ako sa mi žije ako učiteľovi? No, neviem, ale veľa vážnosti, tu pod Tatrami, moja profesia dnes nemá. Stratila ju. Možno aj vlastnou vinou, ale najmä vďaka tomu, čo sa deje naokolo. Tvoje prikázania dnes ľuďom veľa nehovoria. Nepokradneš, nezabiješ, cti otca svojho a matku svoju… Pre mnohých sú to len prázdne slová. Viac im hovorí hudba, peniaze, ľahký život, žúrky, tetovania… Že tetovanie sa voľakedy robilo iba otrokom? Áno, ale veď aj oni sú dnes otrokmi. otrokmi módy, či skôr falošnej módnosti. Majú pocit, že sú majiteľmi svojho tela, že si s ním môžu robiť, čo len chcú. Nepochopili svoje miesto na Zemi. Hrajú sa na novodobých bohov. Alebo by nimi aspoň chceli byť. Chýba im pokora, láska, dobro, úcta k životu. A najmä človečenská veľkosť. Mnohí nedorástli do ľudskej kože.
Deti sú také, akými im dovolia byť ich rodičia, či akými sú ich rodičia. Tí dnešní sa zmenili často na dravcov. Lovia zákazky, prácu, špekulujú, stavajú luxusné vily, kupujú čo najdrahšie autá, drancujú prírodu. Na deti nemajú čas. Tie bývajú výsledkom ich zábavky, na výchovu si objednávajú pestúnky, opatrovateľky. Dieťa sa stalo tiež tovarom. Aj v našich školách. Sú nástrojom, cez ktorý sú školy financované. Od nás sa chce, aby sme zo žiakov pripravili výrobné nástroje pre firmy. Nie ľudí zodpovedných, múdrych, rozhľadených. Nástroje, ktoré budú produkovať zisky.
Žalujem túto dobu a túto spoločnosť. Prestala si ctiť dobro a lásku, na ktorých je postavený život a svet. Bojím sa o budúcnosť. Ak sa o svet boja učitelia, vedia prečo. Deti chodia do škôl, ale príliš často nemajú záujem o vzdelávanie, múdrosť, pozitívne hodnoty tohto sveta. Je to smutné, lebo na vyučovaní sedíme s mladými ľuďmi, ktorí vôbec nechcú vedieť nič z toho, čo im chceme ponúknuť… Akoby sa spoliehali na fakt, že medúza prežila bez mozgu 650 miliónov rokov, nádejajú sa, že aj oni môžu prejsť svoju životnú cestu s prázdnou hlavou.
Ako vidím budúcnosť sveta, v ktorom chce ľudstvo žiť? Neviem, či ľudia myslia na budúcnosť. Zdá sa mi, že mnohí žijú iba v prítomnosti, nemyslia na zajtrajšok. A aj prítomnosť vnímajú len cez imaginárne príbehy televíznych seriálov, ktoré im denne predkladajú majstri imaginácie a tvorcovia nových snov. Ľudia prestali žiť svoje životy, žijú podľa ideálov, ktoré im ponúkajú mediálne hviezdy. A tie sú často len hlupáci obkolesení kamerami a naivnými deťmi, ktoré ich oslavujú, obdivujú, nosia na rukách, fotia sa s nimi a chcú vyzerať ako ony. Nemajú svoj život, nevedia, čo je zodpovednosť, čo je to skutočná láska a skutočné hodnoty. Stačí im pozlátka, sklo, cez ktoré lížu med svojej rozkoše. Rozkoš je „in“. Hovorí a píše sa o nej bezostyšne všade. Akoby bola jediným cieľom žitia.
Pane, odpusť mi moju trúfalosť – ale daj, prosím, svetu viac porozumenia, dobra, múdrosti, pomôž ľuďom pochopiť, že bez vzdelania a morálky nemá náš svet šancu. Vojny, drogy, šialené zbrojenie, vykorisťovanie, bezbrehé podvody, klamstvá, hrabivosť, ale aj lenivosť, potĺkanie sa či ignorovanie diania okolo seba nás ako civilizáciu vedú k záhube. Na hornej palube sa ešte tancuje, ale v podpalubí už dierami naberáme špinavé bahno a mútnu vodu. Daj nám silu, aby sme ako učitelia dokázali presvedčiť našich žiakov, že sú nádejou sveta, nádejou pre celé ľudstvo. K ich výbave na túto úlohu patrí aj veľa múdrosti a schopnosť využívať ich na konanie dobra.
Pane, učiteľ dneška má svoj veľký sen – žiť a pracovať v spoločnosti, kde sa ctí odbornosť, profesionalita, kde sú odmeňovaní pracovití a usilovní, kde nemá miesto ľahká zábava a hlúposť. To nie je „naša šálka kávy“.
Pane, daj nám všetkým silu – aby sme naplnili svoje poslanie a dali svetu svoje vedomosti, sny a lásku.

Ľubomír Pajtinka
šéfredaktor časopisu Rodina a škola