verutak

UČITEĽSKÉ SMUTNO
Výchova, ktorá bola a bude neoddeliteľnou súčasťou práce učiteľov je dnes obmedzovaná, ak nie vylučovaná. Učitelia nemajú v rukách prakticky nič, okrem kvality svojej osobnosti a práce, čím by si mohli zabezpečiť poriadok a disciplínu. V zákonných pravidlách všetko hovorí v prospech žiaka (alebo rodičov) a jeho „slobody“. Ak príde k sporu, riaditeľ sa len ťažko odváži postaviť na stranu svojho kolegu. Raz preto, že rodičia školu sponzorujú, inokedy preto, že majú vplyvné postavenie. Drzé, násilnícke dieťa nemožno poslať zo školy preč, ani keby ju rozvracalo. Učiteľ sa ho nesmie dotknúť, niečo mu vyčítať, dať mu zlú známku, pretože to je ponižovanie. Pomaly sa nesmie naň ani prísne pozrieť. S miernym zveličením – listina o právach dieťaťa, pri sofistikova-nej právnej interpretácii, znemožňuje vyučovanie. Nášmu dieťaťu nebudete vnucovať nejaké vedomosti! A nezabudnite – má právo na svoj názor!
Žiakovi treba vyjsť v ústrety a chápať jeho individualitu. Vždy, aj vtedy keď má cez vyučovanie chuť ísť si do záchodu pofajčiť, aj ak nemá práve v tejto chvíli náladu písať diktát. Učiteľ môže byť kedykoľvek obvinený, že šikanuje. Nesmie sa brániť, ak je napadnutý. Po incidente sa musí mať na pozore, aby nedal zlú známku, pretože by to bolo zaujaté hodnotenie. Koho zaujíma, ako sa v budúcnosti zapojí do pracovného procesu dieťa, ktoré nemieni rešpektovať a nerešpektuje školský poriadok?

Čakáme, kým začnú z našich škôl vychádzať neotrasiteľne drzí ľudia, neschopní poriadnej práce? Stále viac sa možno stretnúť s ľuďmi, ktorí sú takí slobodní, teda nedisciplinovaní, že sa to prejavuje chaotickosťou ich myslenia, neschopnosťou domyslieť dôsledky svojho konania. Množia sa absolventi, ktorí sa sťažujú, že ich stíha nespravodlivý osud. Nie sú to tí, ktorí boli v škole vždy chválení? Ktorým nikto nepovedal, že nič nevedia, pretože sa neučia? Počuli vždy iba „si dobrý, výborný, skvelý, perfektný, …, ach, tentoraz máš smolu“. Ale tá „smola“ bola dôsledkom lenivosti, bohorovnosti a nedotknuteľnosti a po skončení školy sa zmenila na „rany osudu“. Život, na rozdiel od školy, nerozdáva len sladké slovné hodnotenia.
Kult optimistického pohľadu nás priviedol ku karikatúre pôvodnej myšlienky. Chválime a prijí-mame všetko, uspokojíme sa s čímkoľvek, pretože je pohodlné od žiakov nič nežiadať, mať pokoj s ich rodičmi. Ak nejaký učiteľ má neústupčivo nároky, hoci i odvodené zo štátneho vzdelávacie-ho programu, môže sa mu stať, že bude obvinený z ničenia sebavedomia.

Mnohým ľuďom uniká rozdiel medzi právom na vzdelávanie a právom na vzdelanie! Na prvé majú mať naozaj všetci právo, to druhé nemožno zaručiť! Nikomu nemožno vzdelanosť vdých-nuť, ak nemá predpoklady a/alebo ak nemá dostatočný záujem a usilovnosť.
Viem, že mnoho vecí je v našom školstve z princípu nedobrých a je ťažko sa im vzpriečiť. V čase pravidla „peniaze idú za žiakom“, v čase kvitnutia bulvárnosti tlače, televíznych smotánok a superhviezd, či všeobecnej povrchnosti, ťažko od školstva čakať lepšie produkty jeho práce. Je to nerovný zápas, ale je to zápas o našu ľudskú i ekonomickú budúcnosť.

Jozef Smida